Nemôžem sa zbaviť pocitu, že to najkreatívnejšie, na čom sa koaličná rada v oblastí daní a odvodov dohodla, je zastrešenie nepopulárnych krokov označením „Ficova daň“. Vláda vie, že v prvom rade potrebuje ozdraviť verejné financie. No ak chce prežiť štyri ťažké roky, potrebuje, aby si bežný volič stotožnil zvyšovanie daní nie s aktuálnou vládou, ale tou predchádzajúcou. Najmä, ak svojim voličom sľubovala čosi iné.

Nemusí to byť len moja konšpiračná teória, ak si tipnem, že „Ficova daň“ nie je termín, ktorý náhodne vypadol z úst Ivety Radičovej, ale je to výsledok starostlivého uvažovania marketingových expertov koaličných strán. Už prvé hodiny potvrdzujú, že „Ficova daň“ sa novinárom páči, čo je prvý predpoklad, aby fráza zľudovela. Slováci sú prívlastkoví a tak máme Kaníkovú penzijnú reformu, Sulíkovú rovnú daň a Zajacove dvadsaťkorunáčky.

Na súčasnej situácii je zvláštne, že pravicová vláda ponúka reformné kroky, aké by sme skôr očakávali od zodpovednej ľavicovej vlády (tou Ficovovo dobrodružstvo nikdy nebolo!). Ponechanie sociálneho štandardu za cenu zvyšovania daní inak nazvať nemôžeme...

Aby bolo jasné, nechcem spochybňovať „zásluhy“ Roberta Fica na vytvorení deficitu verejných financií. Musím však dodať, že diera v rozpočte môže byť ideálnou príležitosťou naučiť sa systémovo šetriť: teda nie v duchu hesla „ľudia nám dajú, toľko, koľko chceme minúť“, ale „minieme toľko, koľko máme.“ Avizované úspory na výdavkovej strane štátnej rozpočtu sú skôr symbolické. Veď štát naďalej:

- veselo financuje nezmyselné úrady ako je ministerstvo kultúry (odmena za aktivitu vo volebnej kampani - ako v prípade Maďariča, tak aj v prípade Krajcera)
- platí mladým Slovákom štúdium na pochybných vysokých školách, ktoré sa úspešne „etablovali“ takmer v každej strediskovej obci.
- ticho toleruje pochybné financovanie politických strán
- sotva tuší, ako „efektívne“ fungujú samosprávy (napríklad Košice majú až 22 miestnych zastupiteľstiev)
- podporuje nedokonalú konkurenciu v doprave
- nedokáže zabrániť zneužívaniu sociálneho systému

A vo vymenovaní neefektívnosti štátu sa dá pokračovať... S istou dávkou zveličenia môžeme povedať, že posolstvo súčasnej vládnej koalície je pomerne jasné: Vážení voliči Smeru, netrápte sa, že Fico na vás minul aj to čo nemal, naši pravicoví voliči to radi zaplatia.

Iveta Radičová mohla byť ako skúsená sociologička empatickým koordinátorom potrebných ekonomických reforiem. Namiesto toho mení každý týždeň postoj v závislosti od aktuálne vypočutého názoru. A to pre istotu za zatvorenými dverami, aby sa ľudia náhodou nedozvedeli, aké argumenty zazneli. A ak už musí urobiť nepopulárne rozhodnutie, zbabelo sa schová za svojho predchodcu.

Buď sú reformy nesprávne a potom ich vôbec netreba prijímať, alebo sú nevyhnutné a potom sa za ne netreba hanbiť. Alebo sú reformy ľavicové a tak sa za ne musí hanbiť štvorlístok, ktorý do volieb išiel ako pravicový.


Súčasný stav potvrdzuje, že Radičová nechce byť reformátorkou, stačí jej byť premiérkou. Ak označí akokoľvek nepopulárne opatrenia prívlastkom svojho predchodcu, stavia sa z pozície premiérky do pozície tej pani, čo bez námietky uhrádza doručené faktúry. Alebo si môžeme myslieť, že do skutočných pravicových reforiem je volebná líderka „reformátorskej SDKÚ“ ľavá...