Držiteľ Nobelovej ceny za ekonómiu Edmund S. Phelps dostal otázku a odmlčal sa. Odpoveď prišla až po chvíli a takto sa to opakovalo aj po ďalších otázkach. Rozpačité? Nie. Uznávaný makroekonóm sa nehanbí porozmýšľať predtým, než niečo povie.

Pravda, na Slovensku je to nezvyčajné...

Slovenskí politici – ekonómovia odpovedajú a rozprávajú omnoho rýchlejšie - ako keby zamyslenie bolo znakom slabosti. Výsledkom boli viackrát opravované návrhy na šetrenie.

Rýchlo a promtne podané slová sú ako streľba od boku – rýchla, ale nebezpečná pre okolie. Presne ako mnohé z opatrení, ktoré bude mať zajtra na stole vláda.

Áno, počul som – situácia je naliehavá a treba ju bezodkladne riešiť. Ale byť na mieste vlády, trošku by som porozmýšľal, aspoň taký istý čas, aký strávia lepšie zarábajúci uvažovaním nad tým, ako sa vyhnúť zvýšeniu daňového a odvodového zaťaženia.

Prečítajte si

Nobelista Phelps: Nedržte sa akademikov, biznis si nájde najlepšiu cestu.

Nemôžem sa zbaviť pocitu, že to najkreatívnejšie, na čom sa koaličná rada v oblastí daní a odvodov dohodla, je zastrešenie nepopulárnych krokov označením „Ficova daň“. Vláda vie, že v prvom rade potrebuje ozdraviť verejné financie. No ak chce prežiť štyri ťažké roky, potrebuje, aby si bežný volič stotožnil zvyšovanie daní nie s aktuálnou vládou, ale tou predchádzajúcou. Najmä, ak svojim voličom sľubovala čosi iné.

Nemusí to byť len moja konšpiračná teória, ak si tipnem, že „Ficova daň“ nie je termín, ktorý náhodne vypadol z úst Ivety Radičovej, ale je to výsledok starostlivého uvažovania marketingových expertov koaličných strán. Už prvé hodiny potvrdzujú, že „Ficova daň“ sa novinárom páči, čo je prvý predpoklad, aby fráza zľudovela. Slováci sú prívlastkoví a tak máme Kaníkovú penzijnú reformu, Sulíkovú rovnú daň a Zajacove dvadsaťkorunáčky.

Na súčasnej situácii je zvláštne, že pravicová vláda ponúka reformné kroky, aké by sme skôr očakávali od zodpovednej ľavicovej vlády (tou Ficovovo dobrodružstvo nikdy nebolo!). Ponechanie sociálneho štandardu za cenu zvyšovania daní inak nazvať nemôžeme...

Aby bolo jasné, nechcem spochybňovať „zásluhy“ Roberta Fica na vytvorení deficitu verejných financií. Musím však dodať, že diera v rozpočte môže byť ideálnou príležitosťou naučiť sa systémovo šetriť: teda nie v duchu hesla „ľudia nám dajú, toľko, koľko chceme minúť“, ale „minieme toľko, koľko máme.“ Avizované úspory na výdavkovej strane štátnej rozpočtu sú skôr symbolické. Veď štát naďalej:

- veselo financuje nezmyselné úrady ako je ministerstvo kultúry (odmena za aktivitu vo volebnej kampani - ako v prípade Maďariča, tak aj v prípade Krajcera)
- platí mladým Slovákom štúdium na pochybných vysokých školách, ktoré sa úspešne „etablovali“ takmer v každej strediskovej obci.
- ticho toleruje pochybné financovanie politických strán
- sotva tuší, ako „efektívne“ fungujú samosprávy (napríklad Košice majú až 22 miestnych zastupiteľstiev)
- podporuje nedokonalú konkurenciu v doprave
- nedokáže zabrániť zneužívaniu sociálneho systému

A vo vymenovaní neefektívnosti štátu sa dá pokračovať... S istou dávkou zveličenia môžeme povedať, že posolstvo súčasnej vládnej koalície je pomerne jasné: Vážení voliči Smeru, netrápte sa, že Fico na vás minul aj to čo nemal, naši pravicoví voliči to radi zaplatia.

Iveta Radičová mohla byť ako skúsená sociologička empatickým koordinátorom potrebných ekonomických reforiem. Namiesto toho mení každý týždeň postoj v závislosti od aktuálne vypočutého názoru. A to pre istotu za zatvorenými dverami, aby sa ľudia náhodou nedozvedeli, aké argumenty zazneli. A ak už musí urobiť nepopulárne rozhodnutie, zbabelo sa schová za svojho predchodcu.

Buď sú reformy nesprávne a potom ich vôbec netreba prijímať, alebo sú nevyhnutné a potom sa za ne netreba hanbiť. Alebo sú reformy ľavicové a tak sa za ne musí hanbiť štvorlístok, ktorý do volieb išiel ako pravicový.


Súčasný stav potvrdzuje, že Radičová nechce byť reformátorkou, stačí jej byť premiérkou. Ak označí akokoľvek nepopulárne opatrenia prívlastkom svojho predchodcu, stavia sa z pozície premiérky do pozície tej pani, čo bez námietky uhrádza doručené faktúry. Alebo si môžeme myslieť, že do skutočných pravicových reforiem je volebná líderka „reformátorskej SDKÚ“ ľavá...

Ak niekto vystrieľa vás a celú vašu rodinu, nebojte sa, polícia páchateľa zneškodní... Keby to nebolo smutné, je to komické.


Teatrálna módna prehliadka policajných ťažkoodencov, ktorí sa na mieste tragédie v Devínskej Novej Vsi producírovali aj neskoro popoludní, bola skôr pre efekt ako pre bezpečnosť miestnych obyvateľov. Dokonca iba prispievala k panike. Polícia totiž prehovorila až po 15-tej hodine a dovtedy nebolo jasné, či páchateľ ešte stále nebehá po sídlisku. A tak si médiá po vlastnej linke získali informáciu, že vrahom je bývalý vojak, čo sa ukázalo ako mylná informácia. Nešlo totiž o skutočného vojaka, ale záložníka (absolventa povinnej vojenskej služby), ktorý bol členom klubu vojakov v zálohe.


Pozrime sa na masaker z makropohľadu. Tragédia v Devínskej Novej Vsi a avizované zvyšovanie daní spolu súvisia viac, ako by sa mohlo zdať. Platením daní si od štátu kupujeme okrem iného základnú bezpečnosť. A tú štát veľmi nezvláda. Problémom je napríklad neschopnosť rozbiť čierny trh zo zbraňami. Nebezpečný samopal sa totiž dá zohnať ľahšie, ako by sa zdalo na prvý pohľad.


Zhrnuté a podčiarknuté: Ako daňový poplatník mám pomerne jednoduchú požiadavku: Chcem, aby po uliciach nepobehovali psychopati so samopalmi. Bez ohľadu na to, či ich majú v legálnej alebo nelegálnej držbe. Nespochybňujem, že polícia bola namieste včas. Ale rovnako sa nedá spochybniť, že v oblasti prevencie žalostne zlyhala!

Blog bol aktualizovaný 31. augusta po 18-tej hodine. V predchádzajúcom zmením som vychádzal z mediálnej špekulácie, že útočník bol bývalým príslušníkom armády. Za nepravdivú informáciu sa ospravedlňujem.

Istý aforizmus hovorí, že králi prenasledujú šašov z konkurenčných dôvodov. Pri aplikovaní na slovenské podmienky by sme mohli dodať, že žiaden humorista nedokáže byť vtipnejší ako politici.

Z vtipného súdka bývajú tradične politické nominácie. Štátnym tajomníkom ministerstva pôdohospodárstva, ktorý bude mať na starosti oživenie rezortu životného prostredia, je nominant strany Most – Híd Martin Ružinský. Ako vysvetlil denníku SME, jeho cesta k funkcii je pritom viac než kuriózna: „Ponuku som dostal od košického predsedu Mosta Eleméra Jakaba. Je starostom Veľkých Raškoviec, odkiaľ pochádza moja manželka a kde žijeme. Oslovil ma pár dní po voľbách, že Most bude mať rezorty pôdohospodárstva a životného prostredia. Vedel, že som skončil prírodovedeckú fakultu v Košiciach, odbor organická chémia, a ponúkol mi, či by som nešiel do štátnej správy.“

V tomto prípade zjavne stačí na výkon dôležitej štátnej funkcie prírodovedecká fakulta a známosti. Rozmýšľam, keby som sa naučil po maďarsky a čestne prehlásil, že rád chodím do prírody, mohol by som o vládnom poste uvažovať aj ja?

Ešte kurióznejšiu kvalifikáciu má budúca štátna tajomníčka ministerstva práce Lucia Nicholsonová, ktorá, ako informoval denník Pravda, vysokú školu vôbec nemá. Určite jej ku cti slúži, že si neurobila rýchly titul na niektorej z univerzít plzenského typu (ktorých je na Slovensku určite viac, ako odhalených prípadov rozdávania titulov), ale predsa len... Netvrdím, že vysoká škola je patentom na rozum, ale formálne potvrdenie odbornosti by malo byť vo vysokých štátnych funkciách samozrejmosťou. Neviem si reálne predstaviť, ako chce štát tlačiť na zvyšovanie kvalifikácie svojich zamestnancov, keď tak vysoko existuje „nevzdelaný“ precedens.

Dodajme, že médiá už dávnejšie spochybnili kvalifikáciu reklamného odborníka Juraja Miškova na dôležitý post ministra hospodárstva, Daniela Krajcera smerujúceho do kultúry a Ľubomíra Galka odhodlaného šéfovať obrane.

Zvláštne môže byť aj to, že ministrom dopravy sa stane Ján Figeľ, iba preto, lebo je skúsený politik a niekde ho dať treba. Možno som detailista, ale ani Ivana Mikloša z SDKÚ by som si nevybral ako poradcu, pokiaľ by som chcel výhodne predať strategický podnik.

Čerešničkou je minister zahraničných vecí Mikuláš Dzurinda, ktorý po škandále s financovaním strany, urobil pre materskú SDKÚ jedinú dobrú vec, neobjavil sa na kandidátke, čím zastavil odliv voličov. Jeho cit pre diplomaciu najlepšie vystihuje pamätný výrok, že „v noci pracujú iba zlodeji“.

Zhrnuté a podčiarknuté: Mám pocit, že vláda aj napriek počiatočnému odmietnutiu nakoniec predsa len legalizuje marihuanu. Iba pod vplyvom jointa totiž dokážem uveriť, že to čo nás teraz čaká, je zmena k lepšiemu a nová politická kultúra...
 

Šéf strany Sloboda a Solidarita Richard Sulík prejavil záujem o post ministra financií. Určite nespochybňujem právo jednej z najvýraznejších osobností parlamentných volieb predložiť túto požiadavku. Myslím si však, že budúca pravicová štvorkoalícia má aj odbornejších kandidátov.

Nech mi voliči SaS odpustia, ale na Slovensku platí vo voľbách zlaté pravidlo populizmu: Populistu Mečiara dokázal poraziť len populista Dzurinda, populistu Dzurindu porazil populista Fico a populistu Fica porazil populista Sulík.

Platí totiž, že kto chce získať právo presvedčiť o svojich schopnostiach, musí najprv nahlas kričať. Šéf „Slobodných a solidárnych“ odviedol kus dobrej práce, stal sa tvárou boja proti vládnemu rozhadzovaniu a arogancii, pričom dokázal efektívne využiť politický marketing (rozumej populizmus v podobe ľúbivých sloganov, či petície proti imunite a koncesionárskym poplatkom...). A to všetko dokonca s nálepkou ekonóma. Nespochybňujem Sulíkov podpis pod daňovou reformou, ale inak je to v prvom rade podnikateľ a manažér s nie až tak bohatými skúsenosťami s verejnými financiami (úprimne, Sulík sa kariérou viac podobá na Počiatka ako na Mikloša).

Pripomeňme si dôležitý fakt, pravicové strany zvíťazili aj preto, lebo podľa voličov treba zastaviť „humpľovanie Slovenska“. Štátnu kasu by tak mal strážiť praxou otestovaný odborník. Povedzme Anton Marcinčin – podpredseda KDH a bývalý ekonóm Svetovej banky pre Slovensko, vedľa ktorého Sulík naozaj skôr pripomína populistu. (A to sa ani náhodou nepovažujem za priaznivca ani voliča konzervatívneho KDH). V pozícii ministra by som si skôr vedel predstaviť aj Ivana Švejnu (Most - Híd) alebo Eugena Jurzycu (SDKÚ).

Výber vlády však zo zásady nie je konkurzom na odborníkov, ale bojom o jednotlivé rezorty. Ten finančný zrejme naozaj pripadne SaS, keďže s tým súhlasí aj potenciálna premiérka Iveta Radičová. Richard Sulík si tak vyberá odmenu za dôležitú úlohu, ktorú v pozícii bilbordového supermana zohral vo voľbách.

Svojim spôsobom to bude rarita. Komiksový hrdina superman už totiž zachránil svet pred kadečím, ale zveriť mu boj proti deficitu štátneho rozpočtu zatiaľ nenapadlo nikoho. Uvidíme, či uspeje. Aj, keď môžem vyzerať ako skeptik, dúfam, že mu to vyjde. V hre sú totiž aj moje peniaze...