Nech to už znie akokoľvek smutne, rok 2011 bude predovšetkým pre finančný sektor rokom regulácie. Rokom dopadov už prijatých regulácií a tých, ktoré sa ešte len pripravujú.

Politici na oboch stranách Atlantiku už minulý rok prišli s riešeniami dopadov hospodárskej a finančnej krízy. Ten, kto sa po vlne bailoutov pýtal odkiaľ vlastne vlády jednotlivých štátov vzali peniaze na vykúpenie bánk z krízy, sa pýtal správne. Vlády vsadili do hry svoju reputáciu, svoju dôveryhodnosť. Požičali si na trhu, ktorý kolaboval a z týchto zdrojov si kúpili nielen dôveru v samotný finančný systém, imidž záchrancu, ale aj podiel na bankách samotných. V čase poklesu cien aktív a „výpredajov“ sa túžba štátov po vlastníctve ukázala ako dominantná a do úzadia odtlačila nielen opatrnosť, ale aj zdravý rozum. Keďže akumulácia týchto pôžičiek spolu s dlhmi z minulosti viedla k problémom vo verejných financiách, ochota trhu pokračovať v tomto cirkuse sa pomaly stráca a naďalej tak hrozí vyhlásenie defaultu na vládny dlh vo viacerých krajinách. Kríza konkrétnych bánk sa tak zmenila na krízu konkrétnych vlád. Šokovaná eurozóna bola okrem použitia vlastných zdrojov dokonca nútená prijať aj pomoc z MMF a americký finančný systém prakticky naďalej stojí na dôvere Číny a Japonska v solventnosť USA.

Recept z Európy: Všetci za jedného, jeden za všetkých! Redefinícia pravidiel Paktu stability a rastu, ktorý je už tretí rok mŕtvym dokumentom. Vytvorenie nových inštitúcií, systém vzájomných garancií v čase, keď nikto nevie garantovať ani splnenie základných pravidiel dlhodobej udržateľnosti. Pretrepať, nemiešať. Najmä však viac, viac regulácie a dohľadu!

Recept z USA: Rozdeľuj a panuj! Návrat ku predvojnovému Glass-Steagall Act. Oddeliť, ak nie rovno dočasne zakázať investičné bankovníctvo. Podpora exportu, zamestnanosti, ale najmä viac, viac regulácie a dohľadu!

Už z prípravy oboch receptov je zrejmé, že ani z týchto ingrediencií sa nič chutné ani v najbližšom období nenavarí. Ako však ďalej? A osladiť, či okoreniť?

Z historického hľadiska je najúčinnejšou reguláciou tá, ktorá prichádza aj od subjektov, ktorých sa týka, teda taká, ktorej rozumejú, potrebu jej existencie si uvedomujú a najmä vidia zmysel v jej dodržiavaní. Politici sú však evidentne iného názoru, čo dokazujú aj konkrétnymi krokmi a vyhláseniami o konci obdobia „ultraliberálneho“ a „neregulovaného“ trhu. To všetko napriek tomu, že práve finančný sektor je dlhodobo najregulovanejším sektorom v ekonomike a v počiatkoch vzniku finančných inovácií, ktoré nakoniec viedli ku ostatnej kríze, možno identifikovať ako hlavný problém práve aj prílišnú preregulovanosť.

Budovanie eurovalu, stavba eurohrádze

Ak bolo donedávna vôbec možné Európsku úniu ako celok vyjadriť finančne použil sa predovšetkým rozpočet EÚ, čo ročne predstavuje zhruba do 150 mld. EUR. Okrem tejto sumy sa od roku 2011 na tieto účely môže kľudne použiť aj finančné vyjadrenie prijatého Európskeho stabilizačného mechanizmu (takzvaného dočasného eurovalu). Ten súhrnne predstavuje necelý 1 bilión EUR vo forme záruk, čiže takmer sedemkrát väčšiu sumu ako je ročný rozpočet celej únie. Z hľadiska pomeru k HDP únie predstavuje približne jednu desatinu celkového ročného HDP všetkých členských krajín Európskej únie, pričom chráni predovšetkým členov eurozóny, čiže momentálne len 17 z 27 krajín.

Nad obrovskou sumou by možno bolo možné privrieť aj obe oči, ale množstvo nových inštitúcií ktoré týmto krokom vznikajú a ohromný balík regulácií, ktoré tento systém prináša, naopak nútia každého, kto sa touto oblasťou zaoberá, otvárať oči doširoka. Odpoveď na otázku či bude alebo nebude celý nový systém takzvaného trvalého eurovalu od roku 2013 financovaný z výnosu z dane z finančných transakcií à la James Tobin, alebo sa nakoniec zvolí úplne iný systém financovania, nám opäť dá až rok 2011.

Situácia v Európe je zatiaľ stabilizovaná no naďalej vážna, čo ukázal nielen nedávny, koncoročný, summit EÚ, ale aj udalosť, ktorá mu tesne predchádzala a ktorú prehlušili diskusie rozpočte EÚ na najbližšie roky. ECB sa rozhodla do konca roku 2012 zdvojnásobiť svoj kapitál až na úroveň takmer 11 mld. EUR, pričom upísaný v plnej výške musel byť už do konca minulého roka. Hoci to nie je v porovnaní s eurovalom nejaká závratne vysoká suma aj táto udalosť dáva tušiť, že aj v roku 2011 musí byť Európa pripravená na výzvy a otrasy, ktoré jej hrozia. Či obstojí, uvidíme. Ak však áno, bude to nevyhnutne za cenu prehĺbenia integrácie smerom k fiškálnej únií.

Hoci sa to v diskusii o eure často nespomína, samotná Európska únia je úniou menovou. Teda každá krajina ktorá do EÚ vstupuje euro raz prijať musí. Tie krajiny, ktoré euro ako platidlo zatiaľ nepoužívajú majú síce dočasne udelenú derogáciu no naďalej povinnosť euro skôr či neskôr, a po splnení kritérií, prijať. V čom je však problém? V typickej menovej únii existujú tri piliere. Monetárny, fiškálny a finančný. EÚ stojí len na jednom z nich, ktorým je pilier monetárny, teda ECB. Európsku úniu ako úniu len menovú teda možno označiť aj za fiškálnu a finančnú dis-úniu.

Cesta, ktorou sa momentálne Európa uberá, je cestou vytvorenia práve tohoto chýbajúceho fiškálneho piliera a taktiež cestou unifikácie a centralizácie finančného dohľadu a regulácie. Fiškálny pilier bol vždy aj v teórií nevyhnutnou podmienkou dlhodobej udržateľnosti menovej únie. Novodobí euroskeptici, paradoxne, fiškálny pilier odmietajú, hoci euro samotné obhajovali a vítali.

Diskutovať o nových fiškálnych pravidlách pre členské štáty, ale aj otvorenie mnohých iných a nových tém je potrebné. Už sú za nami časy, keď napríklad Romano Prodi označil všetky rigidné pravidlá ako hlúpe. Nemennosť, tvorba a striktné dodržiavanie týchto nových pravidiel bude v roku 2011 zrejme znova módnym hitom. Odpoveď na túto otázku pravdepodobne dostaneme už počas terajšieho pôsobenia Maďarska na čele EÚ, teda predsedajúcej krajiny zatiaľ mimo eurozóny, ktorá však sama má problémy s fiškálnou disciplínou, čerpá pomoc MMF a zmieta sa v mnohých vnútorných problémoch a to nielen politických, ale aj ekonomických.

Návrat ku Glass-Steagall Act

Vývoj vrámci USA taktiež prináša mnoho otázok pre rok 2011 hoci sa riešia prevažne odlišné problémy. Výdavky na ozdravenie finančného sektora boli dosiaľ omnoho vyššie ako v Európe. Avšak s akým výsledkom? Došlo k ešte väčšej koncentrácií a vzniku dnešného problému, ktorý bol identifikovaný ako nadmerná veľkosť bánk a príliš komplikovaná a neprehľadná štruktúra bankových aktív. Pokrízová trhová dominancia Goldman Sachs a J.P. Morgan Chase je evidentná. Sú však „víťazmi krízy“? Aj im totiž hrozí nebezpečie. Zo strany regulátorov.

Problém, ktorý pretrváva aj pre rok 2011 je v definícií toho, čo regulátor myslí pod pojmom „príliš“ veľká banka. Návrhy, ktoré sa týkajú rozdelenia na klasické depozitné a úverové bankovníctvo a odčlenenie bankovníctva investičného, sú prakticky iba návratom ku Glass-Steagall Act a teda situácií po historicky najväčšej finančnej kríze v tridsiatych rokoch minulého storočia. Konečné riešenie súčasnej situácie s ohľadom aj na zmenené podmienky na trhu však neprináša. Hlavným dôvodom je predovšetkým to, že takéto riešenie znamená oslabenie daných bánk z hľadiska konkurencieschopnosti na svetovom finančnom trhu a to nielen vrámci domácich a európskych konkurentov ale najmä vo vzťahu ku stále rastúcim čínskym a indickými bankám. Pokiaľ sa však regulácia bude uberať týmto smerom nielen v USA, ale aj v EÚ, môžeme byť už v najbližších rokoch svedkami toho, ako sa presunie ťažisko finančného trhu zo západných krajín na oboch stranách Atlantiku smerom na východ a juh svetovej mapy. Singapúr, Tokio, Hong-Kong, Šanghaj, Malajzia, či Dubaj veľmi radi privítajú prichádzajúci kapitál a pôvodom americké a európske banky unikajúce pred prebujnenou reguláciou a hrozbou rozdelenia na viacero špecializovaných inštitúcií. Tento scenár síce len kopíruje dlhodobý trend presunu ťažiska výroby a reálnej ekonomiky do východných krajín ako Čína a India, no hroziaca preregulovanosť na trhoch západných krajín v najbližších rokoch môže celý proces výrazne urýchliť už v roku 2011.

Začiatok a celý rok 2011 je však pre finančné inštitúcie dôležitý aj z iného dôvodu a tým je tohtoročné ukončenie rokovaní o podobe nových pravidiel, odporúčaní a štandardov známych pod označením Basel III. Hoci ide o súhrn nezáväzných dokumentov z dielne BIS, ktoré majú len odporúčací charakter, banky ich vždy rešpektovali, snažili sa ich implementovať a do veľkej miery sa nimi riadili.

Možno kritizovať ich konečnú podobu a aj dĺžku ich predpokladanej implementácie až do roku 2019 no významným pozitívom týchto pravidel je najmä to, že ide takpovediac o reguláciu zdola a inštitúcie samotné nepristupujú k problému ako politici, ktorí si zaumienili takpovediac „vychovávať“ regulátorov a učiť ich ako majú robiť svoju prácu.

Výzvy a problémy pre rok 2011

Najväčším problémom a výzvou pre finančné inštitúcie samotné naďalej zostáva popasovať sa s množstvom regulácie, ktorá sa na ne bude v roku 2011 hrnúť zo všetkých strán. Aktuálne budú tiež otázky ako vhodne a správne pristupovať k vyhodnocovaniu rizika pri daných aktivitách a tiež to ako sa postaviť k výsledkom týchto analýz. Určiť to, ktoré aktivity preferovať a ktoré zanechať a tým sa určí aj smer vývoja bankovníctva do budúcna.

Najväčšou výzvou pre regulátorov a politikov je predovšetkým to, aby našli v roku 2011 vhodnú mieru a rozsah zásahov do už aj tak preregulovaného finančného systému, ktorý síce riadne zakopol no z veľkej časti aj preto, že buď jeho účastníci hrali podľa platných a nevhodných pravidiel, alebo obchádzali tie nezmyselné. V prípade nesprávneho rozhodnutia, teda pokračovania v už nastúpenom trende sa môže súčasná kríza nielen prehĺbiť, ale o pár rokov aj opäť v plnej, ak nie ešte väčšej miere, vrátiť.