Napriek prevládajúcemu názoru je v skutočnosti nemožné vystúpiť z EMÚ. A žiadna z krajín ani nemôže byť vylúčená. Riešením nie je ani vystúpenie z EÚ, pretože eura by sme sa tým automaticky nezbavili. Ako teda ďalej?

Diskusia o problémoch eurozóny sa na Slovensku politicky zneužívala nielen pred vlaňajšími voľbami ale aj po nich, koncom minulého roka. Prezentované postoje boli doposiaľ skôr v rovine emócií a politických hesiel. Zatiaľ si však ani naši politici neuvedomujú, že z hľadiska momentálne platnej legislatívy, ale ani z politického, či praktického hľadiska nemožno z eurozóny odísť a nemožno legálne žiadnu z krajín eurozóny ani vylúčiť. Navyše, rozpad eurozóny by znamenal koniec EÚ samotnej, čo by žiadnej z krajín nepomohlo a poznačilo by to vývoj v Európe na niekoľko desaťročí dopredu. Prečo?

EÚ = EMÚ

Ekonomická a monetárna únia (EMÚ) totiž ako taká nemá právnu subjektivitu. Samotná EMÚ je integrálnou súčasťou EÚ, o čom hovorí aj protokol Maastrichtskej zmluvy, kde je stanovený štatút ECB aj ESCB. EÚ je teda už od svojho založenia úniou menovou, hoci pri vstupe do EÚ sa vyžaduje splnenie iných kritérií (takzvaných kodanských) a pri vstupe do EMÚ splnenie tých Maastrichtských. Všetky krajiny, ktoré vstupujú do EÚ preberajú na seba aj záväzok skôr či neskôr prijať na ich území euro ako platidlo. Krajiny, ktoré euro ako platidlo doposiaľ neprijali, majú zatiaľ udelenú derogáciu, teda dočasné odloženie tejto povinnosti. No záväzok prijať euro naďalej trvá. Navyše obeh eura je už v súčasnosti vynútený aj mimo eurozóny, keďže platby medzi krajinami v rámci Európy už teraz prebiehajú prevažne v tejto mene.

Prakticky môžeme hovoriť o tom, že krajiny, ktoré majú euro, ale aj tie ostatné v eurozóne „uviazli“. Členské krajiny sú tak nútené pre stabilizáciu situácie prijať prísne podmienky týkajúce sa fiškálnej politiky, šetriť a prijímať spoločné reformy. Európski politici si všemožnými zavádzajúcimi vyjadreniami snažia zachovať si tvár, no je neoddiskutovateľným faktom, že neboli na takúto situáciu pripravení a dosiaľ prešlapujú na mieste. V súčasnosti už nejde len o krízu eura, ale skutočne inštitucionálnu a veľmi vážnu krízu samotného systému fungovania EÚ/EMÚ. A to je nielen vážny ekonomický, ale aj právny problém.

Možnosti

Samozrejme, vystúpenie z EÚ, je právne možné a to predovšetkým od ratifikácie Lisabonskej zmluvy. Možné je taktiež jednostranné vystúpenie, ako aj vystúpenie na základe dohovoru. Rozdiel medzi nimi je citeľný.

Pri vystúpení z menovej únie (obzvlášť tom jednostrannom) daná krajina naráža na mnohé problémy. Prvým je predovšetkým ten, že týmto krokom zároveň vystupuje z EÚ. Druhým vážnym dôsledkom takého rozhodnutia je to, že musí nanovo vytvoriť národnú menu, stanoviť jej výmenný kurz voči iným menám a zabezpečiť obeh takto vytvorenej meny. Ide o pomerne náročný proces. Možno predpokladať, že aj po vystúpení z EMÚ, by sa krajina nevyhla tomu, že by aj naďalej v krajine obiehalo euro ako platidlo. Tretím problémom, by bolo spätné získanie, refundácia kapitálu národnej centrálnej banky vloženého do ECB pri prijatí eura. Tento kapitál sa koncom minulého roka zdvojnásoboval. Súvisí s tým aj spätné získanie menových rezerv a aktív, ktorými sa národná centrálna banka podieľala na európskom systéme centrálnych bánk. Štvrtým problémom by bolo opätovné získanie dôvery národnej centrálnej banky v očiach verejnosti ako suverénneho nositeľa menovej politiky v krajine.

Čo na to Lisabon?

Článok 50 Lisabonskej zmluvy jasne hovorí o vystúpení krajiny z EÚ. Avšak, krajina, ktorá by taký krok chcela urobiť, musí najprv informovať Európsku radu o svojich zámeroch, tá následne pripraví podklady a harmonogram vystúpenia, po odsúhlasení takéhoto kroku Európskym parlamentom sa Európska rad väčšinovým hlasovaním uznesie a vydá rozhodnutie v mene EÚ.

Zaujímavé však je, že Lisabonská zmluva v týchto prípadoch nijako špeciálne neupravuje postavenie krajín, ktoré pristúpili aj na vyšší stupeň integrácie, známy pod označením EMÚ. EÚ i EMÚ sa vnímajú ako synonymá právne aj fakticky. Dvojročná lehota, ktorú stanovuje Lisabonská zmluva nemusí postačovať pre prípravu potrebných zmien v prípade, že krajina už nebude chcieť používať euro ako svoje národné platidlo.

Ďalším problémom je, že Lisabonská zmluva neráta so scenárom „masívneho odchodu“, alebo, inak povedané, so situáciou, kedy by sa rozhodlo vystúpiť z EMÚ a EÚ viacero krajín súčasne.

Zadefinovanie suverénneho práva krajiny odčleniť sa a vystúpiť z EÚ v Lisabonskej zmluve nastoľuje mnohé otázky. Ak krajiny môžu dobrovoľne vystúpiť, je možné niektorú z krajín aj vylúčiť ak by už nespĺňala kritériá členstva? Na základe akých pravidiel by bolo také vylúčenie uskutočniteľné? Keďže 17 z 27 členských štátov sú zároveň členmi EÚ a aj eurozóny, majú tieto otázky význam aj v súčasnosti, keď napríklad fiškálna disciplína značne pokrivkáva. No naďalej platí, že to na základe platnej legislatívy nemožno uskutočniť.

Ďalšie dôsledky

Členstvu v eurozóne predchádza účasť v systéme menových kurzov ERM II v období dva roky pred vstupom, načo nadväzuje prijatie eura ak je splnená aj podmienka stability menového kurzu. V prípade vystúpenia sa v Lisabonskej zmluve opäť hovorí o dvoch rokoch, tentoraz však po samotnom vystúpení. Navyše vystúpenie je pomerne zložitý krok aj z pohľadu domácej fiškálnej politiky. Príspevky jednotlivých krajín do EÚ sú zdrojom príjmov rozpočtu Únie. Ten stále nemá fiškálny charakter, ide skôr o akýsi spoločný fond určeného na prerozdeľovanie a transfery v rámci EÚ. Daná krajina by tak bola povinná aj v čase plynutia lehoty naďalej prispievať do spoločného rozpočtu EÚ. Vystupujúci štát by sa najbližšie dva roky nevyhol ani ďalším povinnostiam, ktoré vyplývajú z platnej legislatívy. Krajina, ktorá už raz vystúpila z EÚ, sa môže uchádzať znova o členstvo, no musí splniť všetky podmienky a prejsť si prístupovým procesom tak, ako na začiatku.

Je veľmi nepravdepodobné, že vystúpením, alebo vylúčením z eurozóny by daná krajina automaticky vystúpila aj z Európskeho systému centrálnych bánk a prijala by ihneď staronovú menu bez ťažkostí z toho vyplývajúcich. Vyriešenie týchto problémov by teda vyžadovalo opäť spoluprácu aj ostatných krajín eurozóny, čiže o nejakej „automatickej“ suverenite v menovej oblasti hneď po vystúpení z EÚ/EMÚ nemôže byť reč.

Ak už v minulosti raz padlo rozhodnutie, že euro bude od roku 2009 na Slovensku prijaté a následne sa aj stalo realitou v našich peňaženkách, problémy eurozóny sa stali aj našimi problémami. „Plán B“ ani nič podobné tu nepomôže. Vyžaduje si to od nás predovšetkým zodpovednosť a je nutné ponúkať konštruktívne návrhy ako tú nelichotivú situáciu vyriešiť.

Od začiatku sa v odborných kruhoch poukazovalo na to, že pre dlhodobú udržateľnosť ekonomickej a menovej únie bude nevyhnutné prehĺbenie integrácie smerom k fiškálnej únií. Ale dnes sa to ukazuje ako nevyhnutné aj z čisto pragmatického pohľadu. Popri „záchraňovaní“ členských krajín, zmietajúcich sa v dlhoch, začnime skutočne riešiť aj právnu stránku fungovania a budúcej spolupráce v rámci Európskej únie.

Radovan Kavický
Autor je finančný ekonóm.

(Vyšlo v týždenníku .týždeň 8/2011)
(Ilustrácie pridal autor, zdroj: istockphoto.com, funny-page.net, lordaj.com)
(Text článku môžete nájsť aj na blogu Econoir.sk, mojom súkromnom blogu a blogu NHF)

Nech to už znie akokoľvek smutne, rok 2011 bude predovšetkým pre finančný sektor rokom regulácie. Rokom dopadov už prijatých regulácií a tých, ktoré sa ešte len pripravujú.

Politici na oboch stranách Atlantiku už minulý rok prišli s riešeniami dopadov hospodárskej a finančnej krízy. Ten, kto sa po vlne bailoutov pýtal odkiaľ vlastne vlády jednotlivých štátov vzali peniaze na vykúpenie bánk z krízy, sa pýtal správne. Vlády vsadili do hry svoju reputáciu, svoju dôveryhodnosť. Požičali si na trhu, ktorý kolaboval a z týchto zdrojov si kúpili nielen dôveru v samotný finančný systém, imidž záchrancu, ale aj podiel na bankách samotných. V čase poklesu cien aktív a „výpredajov“ sa túžba štátov po vlastníctve ukázala ako dominantná a do úzadia odtlačila nielen opatrnosť, ale aj zdravý rozum. Keďže akumulácia týchto pôžičiek spolu s dlhmi z minulosti viedla k problémom vo verejných financiách, ochota trhu pokračovať v tomto cirkuse sa pomaly stráca a naďalej tak hrozí vyhlásenie defaultu na vládny dlh vo viacerých krajinách. Kríza konkrétnych bánk sa tak zmenila na krízu konkrétnych vlád. Šokovaná eurozóna bola okrem použitia vlastných zdrojov dokonca nútená prijať aj pomoc z MMF a americký finančný systém prakticky naďalej stojí na dôvere Číny a Japonska v solventnosť USA.

Recept z Európy: Všetci za jedného, jeden za všetkých! Redefinícia pravidiel Paktu stability a rastu, ktorý je už tretí rok mŕtvym dokumentom. Vytvorenie nových inštitúcií, systém vzájomných garancií v čase, keď nikto nevie garantovať ani splnenie základných pravidiel dlhodobej udržateľnosti. Pretrepať, nemiešať. Najmä však viac, viac regulácie a dohľadu!

Recept z USA: Rozdeľuj a panuj! Návrat ku predvojnovému Glass-Steagall Act. Oddeliť, ak nie rovno dočasne zakázať investičné bankovníctvo. Podpora exportu, zamestnanosti, ale najmä viac, viac regulácie a dohľadu!

Už z prípravy oboch receptov je zrejmé, že ani z týchto ingrediencií sa nič chutné ani v najbližšom období nenavarí. Ako však ďalej? A osladiť, či okoreniť?

Z historického hľadiska je najúčinnejšou reguláciou tá, ktorá prichádza aj od subjektov, ktorých sa týka, teda taká, ktorej rozumejú, potrebu jej existencie si uvedomujú a najmä vidia zmysel v jej dodržiavaní. Politici sú však evidentne iného názoru, čo dokazujú aj konkrétnymi krokmi a vyhláseniami o konci obdobia „ultraliberálneho“ a „neregulovaného“ trhu. To všetko napriek tomu, že práve finančný sektor je dlhodobo najregulovanejším sektorom v ekonomike a v počiatkoch vzniku finančných inovácií, ktoré nakoniec viedli ku ostatnej kríze, možno identifikovať ako hlavný problém práve aj prílišnú preregulovanosť.

Budovanie eurovalu, stavba eurohrádze

Ak bolo donedávna vôbec možné Európsku úniu ako celok vyjadriť finančne použil sa predovšetkým rozpočet EÚ, čo ročne predstavuje zhruba do 150 mld. EUR. Okrem tejto sumy sa od roku 2011 na tieto účely môže kľudne použiť aj finančné vyjadrenie prijatého Európskeho stabilizačného mechanizmu (takzvaného dočasného eurovalu). Ten súhrnne predstavuje necelý 1 bilión EUR vo forme záruk, čiže takmer sedemkrát väčšiu sumu ako je ročný rozpočet celej únie. Z hľadiska pomeru k HDP únie predstavuje približne jednu desatinu celkového ročného HDP všetkých členských krajín Európskej únie, pričom chráni predovšetkým členov eurozóny, čiže momentálne len 17 z 27 krajín.

Nad obrovskou sumou by možno bolo možné privrieť aj obe oči, ale množstvo nových inštitúcií ktoré týmto krokom vznikajú a ohromný balík regulácií, ktoré tento systém prináša, naopak nútia každého, kto sa touto oblasťou zaoberá, otvárať oči doširoka. Odpoveď na otázku či bude alebo nebude celý nový systém takzvaného trvalého eurovalu od roku 2013 financovaný z výnosu z dane z finančných transakcií à la James Tobin, alebo sa nakoniec zvolí úplne iný systém financovania, nám opäť dá až rok 2011.

Situácia v Európe je zatiaľ stabilizovaná no naďalej vážna, čo ukázal nielen nedávny, koncoročný, summit EÚ, ale aj udalosť, ktorá mu tesne predchádzala a ktorú prehlušili diskusie rozpočte EÚ na najbližšie roky. ECB sa rozhodla do konca roku 2012 zdvojnásobiť svoj kapitál až na úroveň takmer 11 mld. EUR, pričom upísaný v plnej výške musel byť už do konca minulého roka. Hoci to nie je v porovnaní s eurovalom nejaká závratne vysoká suma aj táto udalosť dáva tušiť, že aj v roku 2011 musí byť Európa pripravená na výzvy a otrasy, ktoré jej hrozia. Či obstojí, uvidíme. Ak však áno, bude to nevyhnutne za cenu prehĺbenia integrácie smerom k fiškálnej únií.

Hoci sa to v diskusii o eure často nespomína, samotná Európska únia je úniou menovou. Teda každá krajina ktorá do EÚ vstupuje euro raz prijať musí. Tie krajiny, ktoré euro ako platidlo zatiaľ nepoužívajú majú síce dočasne udelenú derogáciu no naďalej povinnosť euro skôr či neskôr, a po splnení kritérií, prijať. V čom je však problém? V typickej menovej únii existujú tri piliere. Monetárny, fiškálny a finančný. EÚ stojí len na jednom z nich, ktorým je pilier monetárny, teda ECB. Európsku úniu ako úniu len menovú teda možno označiť aj za fiškálnu a finančnú dis-úniu.

Cesta, ktorou sa momentálne Európa uberá, je cestou vytvorenia práve tohoto chýbajúceho fiškálneho piliera a taktiež cestou unifikácie a centralizácie finančného dohľadu a regulácie. Fiškálny pilier bol vždy aj v teórií nevyhnutnou podmienkou dlhodobej udržateľnosti menovej únie. Novodobí euroskeptici, paradoxne, fiškálny pilier odmietajú, hoci euro samotné obhajovali a vítali.

Diskutovať o nových fiškálnych pravidlách pre členské štáty, ale aj otvorenie mnohých iných a nových tém je potrebné. Už sú za nami časy, keď napríklad Romano Prodi označil všetky rigidné pravidlá ako hlúpe. Nemennosť, tvorba a striktné dodržiavanie týchto nových pravidiel bude v roku 2011 zrejme znova módnym hitom. Odpoveď na túto otázku pravdepodobne dostaneme už počas terajšieho pôsobenia Maďarska na čele EÚ, teda predsedajúcej krajiny zatiaľ mimo eurozóny, ktorá však sama má problémy s fiškálnou disciplínou, čerpá pomoc MMF a zmieta sa v mnohých vnútorných problémoch a to nielen politických, ale aj ekonomických.

Návrat ku Glass-Steagall Act

Vývoj vrámci USA taktiež prináša mnoho otázok pre rok 2011 hoci sa riešia prevažne odlišné problémy. Výdavky na ozdravenie finančného sektora boli dosiaľ omnoho vyššie ako v Európe. Avšak s akým výsledkom? Došlo k ešte väčšej koncentrácií a vzniku dnešného problému, ktorý bol identifikovaný ako nadmerná veľkosť bánk a príliš komplikovaná a neprehľadná štruktúra bankových aktív. Pokrízová trhová dominancia Goldman Sachs a J.P. Morgan Chase je evidentná. Sú však „víťazmi krízy“? Aj im totiž hrozí nebezpečie. Zo strany regulátorov.

Problém, ktorý pretrváva aj pre rok 2011 je v definícií toho, čo regulátor myslí pod pojmom „príliš“ veľká banka. Návrhy, ktoré sa týkajú rozdelenia na klasické depozitné a úverové bankovníctvo a odčlenenie bankovníctva investičného, sú prakticky iba návratom ku Glass-Steagall Act a teda situácií po historicky najväčšej finančnej kríze v tridsiatych rokoch minulého storočia. Konečné riešenie súčasnej situácie s ohľadom aj na zmenené podmienky na trhu však neprináša. Hlavným dôvodom je predovšetkým to, že takéto riešenie znamená oslabenie daných bánk z hľadiska konkurencieschopnosti na svetovom finančnom trhu a to nielen vrámci domácich a európskych konkurentov ale najmä vo vzťahu ku stále rastúcim čínskym a indickými bankám. Pokiaľ sa však regulácia bude uberať týmto smerom nielen v USA, ale aj v EÚ, môžeme byť už v najbližších rokoch svedkami toho, ako sa presunie ťažisko finančného trhu zo západných krajín na oboch stranách Atlantiku smerom na východ a juh svetovej mapy. Singapúr, Tokio, Hong-Kong, Šanghaj, Malajzia, či Dubaj veľmi radi privítajú prichádzajúci kapitál a pôvodom americké a európske banky unikajúce pred prebujnenou reguláciou a hrozbou rozdelenia na viacero špecializovaných inštitúcií. Tento scenár síce len kopíruje dlhodobý trend presunu ťažiska výroby a reálnej ekonomiky do východných krajín ako Čína a India, no hroziaca preregulovanosť na trhoch západných krajín v najbližších rokoch môže celý proces výrazne urýchliť už v roku 2011.

Začiatok a celý rok 2011 je však pre finančné inštitúcie dôležitý aj z iného dôvodu a tým je tohtoročné ukončenie rokovaní o podobe nových pravidiel, odporúčaní a štandardov známych pod označením Basel III. Hoci ide o súhrn nezáväzných dokumentov z dielne BIS, ktoré majú len odporúčací charakter, banky ich vždy rešpektovali, snažili sa ich implementovať a do veľkej miery sa nimi riadili.

Možno kritizovať ich konečnú podobu a aj dĺžku ich predpokladanej implementácie až do roku 2019 no významným pozitívom týchto pravidel je najmä to, že ide takpovediac o reguláciu zdola a inštitúcie samotné nepristupujú k problému ako politici, ktorí si zaumienili takpovediac „vychovávať“ regulátorov a učiť ich ako majú robiť svoju prácu.

Výzvy a problémy pre rok 2011

Najväčším problémom a výzvou pre finančné inštitúcie samotné naďalej zostáva popasovať sa s množstvom regulácie, ktorá sa na ne bude v roku 2011 hrnúť zo všetkých strán. Aktuálne budú tiež otázky ako vhodne a správne pristupovať k vyhodnocovaniu rizika pri daných aktivitách a tiež to ako sa postaviť k výsledkom týchto analýz. Určiť to, ktoré aktivity preferovať a ktoré zanechať a tým sa určí aj smer vývoja bankovníctva do budúcna.

Najväčšou výzvou pre regulátorov a politikov je predovšetkým to, aby našli v roku 2011 vhodnú mieru a rozsah zásahov do už aj tak preregulovaného finančného systému, ktorý síce riadne zakopol no z veľkej časti aj preto, že buď jeho účastníci hrali podľa platných a nevhodných pravidiel, alebo obchádzali tie nezmyselné. V prípade nesprávneho rozhodnutia, teda pokračovania v už nastúpenom trende sa môže súčasná kríza nielen prehĺbiť, ale o pár rokov aj opäť v plnej, ak nie ešte väčšej miere, vrátiť.

Nedostatky v oblasti nakladania s verejnými zdrojmi sú značné, nadviazanie na reformy z minulosti potrebné, hoci recept na trvalé odstránenie nedostatkov naďalej chýba a odborná diskusia na tému zvýšenia transparentnosti vo verejných financiách sa len pomaly začína otvárať. Ako teda ďalej a v ktorých oblastiach pretrvávajú problémy?

Úplne odpolitizovať diskusiu o finálnej podobe fiškálnej a rozpočtovej politiky nemožno, keďže verejné zdroje a ich prerozdeľovanie sa nachádzajú v samotnom centre záujmu politikov. To, o čom však možno aj odborne diskutovať je oblasť transparentnosti vo verejných financiách.

V minulosti uskutočnená reforma verejnej správy a aj financií predstavuje pomerne kvalitné základy pre „stavbu“ na ktorej dokončenie sa za minulej vlády nenašla nielen politická vôla ale ani chuť dokončiť to, čo už raz začaté bolo. Skôr sme boli svedkami úplne opačného procesu. Potrebné reformy v tejto oblasti sa stali novodobým tabu a zvrátenie trendu zvyšovania netransparentností vo verejných financiách, nastoleného najmä v posledných rokoch, si bude v najbližšom období vyžadovať opäť mnoho úsilia, pomerne náročných krokov a širokej politickej podpory týchto zmien.

Súčasná vláda sa v programovom vyhlásení jasne zaviazala, že „obnoví poriadok“, „definuje jasné pravidlá disciplíny a transparentnosti“ vo verejných financiách a „predloží návrh ústavného zákona o rozpočtovej zodpovednosti“, no aj tak pretrvávajú pochybnosti o finálnej podobe tohoto nadviazania na už uskutočnené reformy z minulosti.

Vznik novej inštitúcie, Rady pre fiškálnu zodpovednosť (tzv. fiškálnej rady), môže síce výrazne pomôcť k zvýšeniu transparentnosti a kontroly vo verejných financiách, no ide len o jeden z mnohých krokov, ktoré sú potrebné preto, aby sa súčasná situácia aspoň čiastočne zlepšila.

Slovensko bolo v roku 2010 po prvýkrát hodnotené v oblasti transparentnosti rozpočtovania a v celosvetovom rebríčku Open Budget Initiative (prieskum a hodnotenie otvorenosti slovenského rozpočtového procesu prebehlo v MESA 10) sa umiestnilo na 28. priečke z 94 krajín. Na prvý pohľad azda aj uspokojivé umiestnenie, ktoré však z regionálneho porovnania už nevyznieva natoľko pozitívne, keďže otvorenejší a transparentnejší rozpočtový proces majú nielen Slovinsko, Poľsko či Česká republika, ale i Rumunsko. Slovensko sa tak zaradilo spoločne s Chorvátskom tesne pred Bulharsko a Srbsko.

Zdroj: OBI Slovakia: Country Summary 2010, IBP 2010

Nedostatky, ktoré majú systémový charakter možno nájsť už pri bližšom a podrobnom pohľade na obsah samotného štátneho rozpočtu a rozpočtu verejnej správy, resp. aj štátny záverečný účet v danom roku.

Na Slovensku napríklad dosiaľ nie je zvykom a ani povinnosťou uvádzať v rozpočte údaje o skutočných a plánovaných výdavkoch za predchádzajúci rok v ekonomickom, funkčnom a programovom členení. Nemožno tak celkom presne určiť ako sa dané výdavky medziročne vyvíjajú. Ktorá činnosť, či oblasť sa podporuje a v ktorej oblasti naopak dochádza k poklesu celkových výdavkov. V následných diskusiách o rozpočte tak každoročne dochádza k tomu, že sa porovnávajú skutočné výdavky s plánovanými a opačne, čo nielen že nie je ekonomicky správne, ale často aj úplne zavádzajúce.

Pravidelné zverejňovanie podrobných informácií o plnení rozpočtu sa taktiež nestáva tradíciou a mesačné reporty MF SR sú z hľadiska informačnej hodnoty nedostatočné. Neobsahujú napríklad členenie podľa jednotlivých ministerstiev, ale len základné delenie podľa ekonomickej kategórie.

Medzi námety ako zvýšiť transparentnosť vo verejných financiách na Slovensku patrí určite aj návrh každoročného vydávania nezávislej správy o hodnotení plnenia cieľov vlády, kde by boli uvedené ja indikátory slúžiace na porovnanie pôvodných odhadov a celkových dopadov rozpočtu. Taktiež by bolo vhodné uvádzať informácie o štruktúre vládneho dlhu (splatnosť dlhu, úroková sadzba, výška úveru a pod.) na pravidelnej báze, keďže mesačné reporty MF SR týkajúce sa deficitu obsahujú taktiež len základné informácie a nemožno v nich nájsť napríklad informácie o splatnosti dlhu, úrokovej sadzbe, denominácií dlhu a mnoho ďalších potrebných informácií.

Z hľadiska snahy o zvýšenie transparentnosti je mimoriadne dôležité, aby nielen odborná, ale aj širšia verejnosť bola dostatočne informovaná o tom, ako sa nakladá z verejnými zdrojmi, aké priority má vláda a ako chce tieto svoje ciele zrealizovať. Keďže nie každý má čas podrobne skúmať celý rozpočet, bolo by určite vhodné každoročne vypracovávať stručný, netechnický prehľad rozpočtu a jeho návrhu pre verejnosť. Zvýšila by sa tým nielen verejná kontrola, ale aj informovanosť širokej a nielen odbornej verejnosti.

Uvádzať ciele vlády je potrebné aj v rámci jednotlivých politík. Pri plánovaných výdavkoch v danom roku je potrebné uviesť ich prepojenie na fiškálne ciele vlády aj z hľadiska výhľadu na nasledujúce roky. Rozpočet síce je formálne viacročný, no neobsahuje dostatočné informácie o tom, ako sa pomocou rozpočtu naplnia samotné ciele vlády. Výhľad na nasledujúce roky je teda v súčasnej podobe skôr informatívny a naznačujúci trend, no nie je rozhodne záväzný pre vládu aj na najbližšie roky.

K zvýšeniu transparentnosti tiež nenapomáha to, že v rozpočte nie sú uvádzané informácie o budúcich záväzkoch, o implicitnom dlhu, o výdavkoch financovaných priamo z daní, o daňovej asignácií a prijímateľoch týchto finančných prostriedkov, o finančných prostriedkoch vyňatých z rozpočtu, či rezervách vlády. Taktiež nie sú kalkulované dopady na rozpočet v prípade naplnenia rôznych scenárov vývoja ekonomiky, pričom v skutočnosti sa tvorí len jedna predikcia vývoja, ku ktorej sa vyjadrujú len banky.

Zmenou legislatívy, no najmä jej dôsledným dodržiavaním možno odstrániť v podstate takmer všetky tieto systémové nedostaky a to aj v oblasti posilnenia kompetencií kontrolných inštitúcií (buď v prípade tých už existujúcich, alebo novovzniknutej fiškálnej rady), ktoré by následne mohli vykonávať dôslednú kontrolu, analýzy dopadov rôznych ad hoc opatrení vlády a použitia verejných zdrojov, čo v súčasnosti nie je možné. Najvyšší kontrolný úrad (NKÚ) ako kontrolná inštitúcia síce každoročne vydáva stanovisko k štátnemu záverečnému účtu, no tento dokument nemá pre vládu záväzný charakter. Skôr ide v praxi len o monitoring nedostatkov v nakladaní s verejnými zdrojmi. NKÚ následne síce vydá odporúčania smerom k vláde, ktoré však zväčša nevyvolajú ani len odozvu, nie to ešte konkrétne kroky potrebné k náprave, pričom iba malá časť výdavkov je skutočne aj preskúmaná.

Mnohé doterajšie, ale aj novovzniknuté, nedostatky v oblasti verejných financií je potrebné odstrániť, zvýšiť otvorenosť a transparentnosť v celom rozpočtovom procese, jasným spôsobom prepojiť fiškálne ciele vlády so samotným rozpočtom, nadviazať na reformy a pretrvávajúce problémy jasne pomenovať, pretože len v prípade splnenia týchto predpokladov a návratu k zodpovednému prístupu k nakladaniu s verejnými zdrojmi možno očakávať aj udržateľný a zdravý vývoj verejných financií v budúcnosti.